Ži a nechaj žiť

Ako som doručoval poštu

Peter Nitriansky

Prológ

Veľa krát som si kládol otázku čo by som chcel robiť v živote, čo by som chcel dosiahnuť. Aj som si nejaké ciele vytýčil, ale v živote nie je vždy všetko tak ako si predstavujete. Niečo vyjde, niečo nie a s tým sa treba zmieriť, či sa nám to páči alebo nie.

Nebo

    1

Narodil som sa v malej dedinke 10 km od Nitry. Jej názov prešiel rôznymi úpravami. Ja si na nič nesťažujem. Myslím, že som prežil veľmi pekné detstvo. Na svet so prišiel do usporiadanej rodiny. Veľmi rád som mal všetkých svojich blízkych, ale najradšej som mal prababičku z maminej strany, ktorá bývala vo Veľkom Cetíne. So sestrou sme k nej chodili takmer každý víkend. Keď sa môj strýko Belo presťahoval z Prievidze do Cetína s celou rodinou, boli naše návštevy v Cetíne ešte častejšie. S bratrancom Peťom, Soňou a Anabelou sme prežili veľa huncútstiev i keď Soňa a Anabela sa po nejakom čase aj s ich matkou presťahovali do Nových Zámkov, tak sme toho stihli neúrekom. Po rozvode strýka Bela s tetou Ankou zostal Belo bývaťs Peťom v Cetíne. Je to Strýka Bela syn (telom i dušou). Keďže vekový rozdiel medzi mnou a Peťom boli len tri týždne, dosť sme si porozumeli a vyrastali sme prakticky spolu. Ešte aj dnes spolu dobre vychádzame. Peťo pracuje v Českej Republike v Kolíne (to je od Prahy tak asi 60 km) v podniku TPCA (toyota peugeot citroen automobile). Od malička sme „boli nerozluční“. Buď som chodil ja k nim, alebo oni k nám. Dokonca sme jeden rok chodili do tej istej triedy v škole. Peťo mi pomáhal aj v iných veciach. Známy sa vždy vyjadrovali v tom smere, že ja som ten dobrý a že Peťo je ten „grázel“ , ale to vôbec nebola pravda (mne to dobre padlo, keď sa to tak hovorilo. Mohol som vyviesť prakticky hocičo a vždy bolo zle na Peťa). Údajne ma kazil a keď nebol u nás, že vraj som bol anjel (cha cha cha). Teraz sa tomu smejem. S Peťom sme zadobre aj teraz. Dva krát do roka chodí na Slovensko v rámci pracovného voľna. Zdrží sa v Cetíne tak dva týždne a ide naspäť. Ten čas väčšinou trávime spolu. Niektoré víkendy sme zo zvyku trávili aj pozeraním akčných filmov. Používali sme k tomu úkonu video väčšinou od niekoho požičané (v tej dobe vlastnilo video veľmi málo ľudí). Vždy mi do smiechu nebolo. Ako každé dieťa i ja som mal svoje fígle. Uvediem aspoň niektoré. Jedna z mojich obľúbených taktík na rodičov bol môj „cyklistický útek“. Ak som niečo vyviedol, tak som použil tento fígeľ. Raz som ho použil, vyšiel mi, tak som ho začal používať neustále ak bolo treba. Podľa potreby. Spočíval v tom, že ak som voľačo vyparatil a mama alebo otec mi chceli dať na „zadok“, tak som schytil svoj malý bicyklík , skočil naň a „zdúchol“. Samozrejme, že ma rodičia nenaháňali po celej dedine. Vrátil som sa po niekoľkých hodinách. Vtedy ich už hnev prešiel a už ma „nezmastili“. Je to osvedčená metóda, ktorú som poradil aj niekoľkým svojim bratrancom a kamarátom. Výsledok je, že funguje s úspechom.U babky bolo vždy dobre. Chodili sme k rieke, chytali ryby rukami - podotknem, že vtedy ich bolo dosť veľa. Na kačín, ktorý je prítok rieky Nitry a je pri Veľkom Cetíne sme tiež chodili často a trávili tam veľa času. Robili sme si skrýše na stromoch a tak. Takže bolo super.

Aj v škole bolo super. Z domu som to mal kúsok do školy. Vtedy sme si to neuvedomovali, ale do školy chodiť bolo naj čo mohlo byť. Doma som bol už poobede, za chvíľku som mal úlohy spravené a potom som si mohol robiť čo som chcel. A keď som poslúchal, tak mi rodičia aj kúpili čo som chcel.

Naša dedinka je krásna a malebná, nemá veľa obyvateľov. Do piateho ročníka som musel nastúpiť do vedľajšej dediny, ale hneď sme tam všetci zapadli. Najradšej som mával v zime uholné prázdniny čo už teraz v modernej dobe nehrozia a keď nám koncom školského roka nešiel autobus a šli sme celá trieda pešo domov, lebo sa nám nechcelo čakať hodinku, dve na autobus tak sme sa popri ceste ktorú lemujú čerešňové stromy zastavili na čerešne a pomaly ich chutnali a maškrtili na nich dosýta, kým sme nevládali.

Leto a zima tiež bývala iná ako teraz. Hneď za záhradou máme rybník na ktorý sme často a pravidelne chodievali. Buď len tak sa poprechádzať počas roka, v lete sa kúpať, opekať si, stanovať, alebo počas zimy sa korčuľovať. Zimy bývali trošku inakšie. Bolo chladnejšie ako teraz, keď napadol sneh v októbri, tak vydržal aj do konca februára a na rybník sme sa chodili korčuľovať celú zimu. Keď zamrzol, tak vydržal byť zamrznutý celú zimu. Posledné roky skoro vôbec nezamrzne a keď zamrzne, tak to nevydrží. So snehom to je podobné. Keď aj napadne, tak sa hneď aj roztopí, lebo teploty kolíšu. Jeden deň je – 10 stupňov a druhý deň + 10 stupňov. Tak funguje globálne otepľovanie. Čo si spomínam tak aj ovzdušie bolo iné. Keď napršalo tak príjemný vzduch bol a tak dobre sa dýchalo, všade bolo vidieť slimáky, dážďovky, na ulici na elektrických kábloch bolo toľko lastovičiek, že nemali si kde ani sadnúť a teraz sa to pomaly už vytráca. Po daždi cítiť skôr smog ako čistý vzduch.

pokračovanie nabudúce